Každý deň sa prebúdzam do iného ja. Než povytiahnem žalúzie a vpustím do izby nový deň, rada zostávam v tichom šere, akomsi medzipriestore, kde pomaly vyprcháva blahodárnosť nočnej otupenosti a nahrádza ju jemne elektrizujúca energia a úzkosť nastávajúceho dňa.
Otváram oblok, nechám dnu vnikať šťavnatý vzduch a pomaly sa preberám. Pri popíjaní rannej kávy pozorujem vánkom roztancované záclony a z diaľky rozoznávam spev škovránkov. V mysli sa mi rozvíria spomienky na teplé dni, na Poľsko, dlhé jazdy autom, na cesty do neznáma, na sny o nekonečne trvajúcom šťastí. Týždeň či dva, krátky a stroho ohraničený úsek času, v ktorom sa však udial celý život, vzostup i pád, bezhraničné šťastie a to najbolestivejšie súženie.
Za touto minulosťou je už príliš neskoro sa obzerať, a predsa sa v nej každý deň znova nachádzam, hoci len na okamih pri jemnom zavlnení závesu, pri jednom dúšku kávy. To beznádejné blues, ktoré sa deň za dňom vo mne prehráva, sa zatiaľ nechystá na svoje posledné tóny. Snažím sa zahľadieť do seba, kaskádami a zamotanými cestičkami sa dostať až do úplného jadra svojho ja, a presvedčiť sa, že som všetko, čo potrebujem. Po ceste sa zakaždým oddávam vnútorným konfliktom, nechcem byť príliš veľa o sebe a príliš málo o ostatných…. Och. Priveľa myšlienok, ako kvapky vody v dravej rieke. Občas mám pocit, že sa v jej prúde brodím až po pás, hoci tu nie je voda a ani prúd.
Dosť. Len na chvíľu chcem zastaviť túto pochôdzku blázna, na ktorú som sa (ne)dobrovoľne vydala. Len na chvíľku si vyzuť olovené čižmy a nechať sa nadnášať ako vtáčie pierko.
V tomto období to nie som ja.
Ale to je v poriadku. Raz budem.
