Rozhodla som sa odložiť sem poviedku, ktorú som písala pred rokmi do sútaže Poviedka roka. Už dlhšiu dobu neverím v svoje písanie, ale stále mám k téme, ktorej sa dotýka blízko, tak ju tu chcem mať na pamiatku ♡
Kráčali sme vedľa seba, naše kroky sa ozývali v prázdnej temnej ulici. Jeho trochu nepravidelné, mal
totiž od narodenia jednu nohu kratšiu, a tak sme našou chôdzou vytvárali podivný, ale pekne svieži
rytmus.
“Znovu sa to stalo,” zamrmlala som popod nos dúfajúc, že ma možno nezačul.
Povzdychol si, venoval mi jeden vyčítavý pohľad a zavrtel hlavou.
“No jasné, čo sa dalo čakať,” predniesol a v hlase sa mu nieslo trochu sklamania.
Odbočili sme do osvetlenej promenády a ja som sa letmo dotkla prstami stĺpika oddeľujúceho zónu
chodcov od tej pre cyklistov. Priložila som si prsty k nozdrám a zhlboka vdýchla kovovú vôňu. Môj
pravidelný, nezmyselný rituál. Každý stĺpik, okolo ktorého sme prešli, musel byť poznamenaný
mojim dotykom. Také boli pravidlá, pridelené mojou pokrivenou mysľou a nutkavo exekuované
mojim poslušným telom.
Dlho ani jeden z nás neprehovoril.
“Tak, kedy vyhľadáš pomoc? Ako dlho ešte budeš čakať, a čo sa musí ešte stať, aby si si dohodla s
niekým sedenie. Terapeut, psychiater, ktokoľvek.” spýtal sa Matej a bez toho, aby som mu niečo
naznačila, mi na konci stĺpikového radu podal dezinfekciu na ruky, aby som sa mohla očistiť od
všetkých baktérií, ktoré som tak oduševnene v promenáde zozbierala. Bez slova som si vzala malú
priehľadnú fľaštičku, nabrala si do dlane dokonale vyzerajúcu gélovú kvapku a pomaly si začala trieť
dlane o seba.
“Vôbec to nie je také jednoduché, ako sa tebe možno zdá,” snažila som sa priblížiť to, čo ma brzdilo v
kroku smerom k pomoci. “Deje sa to odrazu, veľmi náhle a epizodicky. Ja nedokážem tie stavy
predvídať a zakaždým, keď mi je dobre, som presvedčená o tom, že mi nič nie je a ja nepotrebujem
pomôcť.”
Zastali sme pri jednej z početných mlák, dívali sme sa na svoj odraz v nej. Zakývala som Matejovi v
mláke, odkýval mi zaraz naspäť. Usmiali sme sa na seba – skutoční my, nie mlákoví – a pokračovali
sme v ceste. Rada som sa dívala do sveta v odraze a predstavovala si, kam sa asi uberá môj odraz, keď
ho zo svojej strany opustím. Hádam sa mu vodí lepšie ako mne.
Pokračovali sme pozdĺž štadiónu, všade panovalo ticho a tma, ktorú nasilu utláčali nepríjemne
studené žiarivky pouličných lámp.
“Tomu asi rozumiem, je ťažké si v dobrej chvíli povedať, že tvoje problémy sú naozajstné. Ale ja som
videl, kým sa stávaš, keď máš svoju epizódu,” začal Matej a pri slove epizóda zdvihol prsty pre
naznačenie úvodzoviek. “Je to ako keby si vnímala svet spoza nejakého hmlového oparu. Ako keby sa
tvoje ja vznášalo v nejakom medzipriestore a nemáš vtedy kontakt so sebou, ani so svetom. Je strašné
sa na to dívať, byť toho svedkom a nevedieť ti pomôcť. Zakaždým ma pri spomienke na to zatrasie.”
Zavrtel hlavou.
“Povedzme si niečo pekné, čo sa nám za poslednú dobu udialo,” navrhla som, aby sme sa nemuseli
venovať tejto dokola obmielanej téme a trochu sa vymanili z nepekne smutnej atmosféry, ktorú tento
rozhovor navodil. “Začnem ja, ak smiem. V stredu ráno na zastávke električky som sa zarozprávala s
pánom, čo predáva Nota Bene. Chcela som mu dať nejaké drobné len tak, nechcela som si kúpiť
časopis alebo krížovky, čo predával. On mi ale oduševnene vysvetľoval, že ak by chcel žobrať, zobral
by si plastový kelímok od kávy a šiel si kľaknúť ku kostolu. A vraj ak mu chcem prispieť, tak si mám
kúpiť aspoň tie krížovky, a on bude mať pocit, že je skutočne odmenený za svoju prácu. Mňa to
popravde trochu zahanbilo, rozumela som, čo tým chcel povedať, a tak som si vzala krížovky a
nechala mu tringelt. Z očí mu išlo také dobro a úprimnosť a ja som na ňom videla, ako veľmi chce byť
členom spoločnosti a ako mu k tomu táto práca pomáha, aby mohol mať pocit, že do nej patrí so
všetkým, čo to obnáša. Celý deň som ho držala v mysli, jeho múdre slová a úsmev, ktorý mi venoval,
keď sme si zamávali na rozlúčku. Takéto veci ma veľmi hrejú na duši.”
“To je milý zážitok. Neviem, či sa niečo pekné prihodilo za poslednú dobu mne, popremýšľam.”
Zastal pri výklade obchodu s detským oblečením a fľochol po mne pohľadom.
“Tak čo, kedy budú deti? Už máš na to akurátny vek, nemyslíš?” začal s ironickým úškľabom a
pokúsil sa rýchlo uhnúť pred mojim štuchancom do rebier – neúspešne.
“A čo ty, pán úspešný podnikateľ? Hypotéku už máš vybavenú? Najvyšší čas sa usadiť, veď čo si
povedia ľudia?” vrátila som mu argument a obaja sme sa trpko zasmiali. Nenávideli sme podobné
otázky a nevyžiadané rady, ktoré sme museli počúvať od blízkych pri každej možnej príležitosti.
Obaja sme boli slobodné a nespútané duše, ktorým bolo za ťažko sa nasúkať do škatúľ, čo mali pre
nás ostatní nachystané.
Boli sme už kúsok len kúsok od môjho bytu, tradične som teda vytiahla z vrecka bundy škatuľku
cigariet, poklepaním po jej spodku som dve vysunula a ponúkla som Matejovi.
“Mali by sme prestať,” povedal a obradne pripálil najprv mne a potom sebe.
“Toto si už hovoríme od strednej,” odvetila som mu.
Potichu sme do tmy vyfukovali obláčiky dechtového dymu.
“S tebou mi každá chutí ako prvá,” žmurkla som naňho. Obaja sme sa pousmiali. S Matejom sme si
zažili veľa svojich “prvýkrát”. V druhej triede na základnej prvý nesmelý bozk, keď sme sa cez veľkú
prestávku učupení pri preliezkach skrývali pred ostatnými spolužiakmi. Prvý hlt z piva na dedinskej
hodovej zábave a prvá krádež balíčku žuvačiek z novinového stánku. Prvé rebélie a následné výčitky
svedomia. Všetky tieto zážitky slúžia ako pečatidlo nášho nerozlučného priateľstva, ktoré trvá už
takmer dve desaťročia.
“Ha! Spomenul som si na niečo pekné, čo sa mi udialo,” prerušil Matej moje zamyslenie a oči sa mu
pri rozpamätávaní rozžiarili. “Včera pri platení v obchode mi pani predavačka zložila kompliment a
povedala, že keby má o dvadsať rokov menej, tak by sa ma pokúšala zbaliť.” Šibalsky sa usmieval.
“Tak som jej povedal, aby znížila nároky, a že ju potom pozvem na rande. Nedala sa ale presvedčiť,
vraj si mám hľadať ženu v mojom veku, nech pri mne vládze. No, keby tak vedela, že moja
energetická baterka je na úrovni životom ošľahaného šesdesiatnika, možno by predsa len pookriala.
Každopádne to bolo milé.”
Chvíľu po zahasení cigarety sme sa s Matejom ešte doberali a pošťuchovali, potom sme sa tuhým
objatím rozlúčili a pobrali sa každý do svojho bytu, útulnej nory, v ktorej sa každý z nás rád ukrýval
pred svetom a pred životom, ktorého sme sa báli.
Ráno po prebudení som len sťažka prichádzala k sebe. V ústach som mala nepríjemnú pachuť, ledva
sa mi podarilo po jednom rozlepiť unavené oči. Všetky svaly na tele ma ťahali a boleli. Keď sa mi
podarilo konečne zaostriť zrak, z úst sa mi vydral dlhý a hlasný povzdych. Všade okolo mňa panoval
neporiadok, na posteli i na zemi sa povaľovali obaly od sladkostí, tyčiniek, čokolády, lupienkov,
pukancov a zmrzliny. Šatstvo bolo pohádzané na stoličke i na zemi, účtenky a skrkvané plechovky od
Fanty a CocaColy som sa tiež neunúvala hodiť do koša, ale svoje miesto našli na komode medzi
parfémami. Postupne som sa rozpamätávala na včerajší záchvat prejedania a s úprimným znechutením
som si obzerala to pohrebisko vlastnej dôstojnosti, ktorého som si sama bola tvorcom. Zložila som
nohy z postele na chladnú zem. Ukotviť sa, cítiť pevnú pôdu pod nohami, to mi zakaždým zvykne
pomôcť a aspoň trochu si navodiť pocit, že dokážem nad svojim životom napriek takýmto udalostiam
prevziať kontrolu. Odšuchtala som sa smerom do kúpeľne, každý krok bolel a moje telo vážilo
prinajmenšom tonu, bolo mi ťažkým bremenom, od ktorého by som sa najradšej odstrihla, ak by sa to
dalo, a nechala ho zhniť so všetkými nezdravými návykmi, ktorými som ho počas môjho krátkeho
života ničila. Zrkadlu na chodbe som nevenovala jediný pohľad, bola som zo seba zhnusená a dívať sa
čo i len malú chvíľku na svoj odraz by som neustála. V kúpeľni som cez ďalšie zrkadlo prehodila
župan a vliezla do vane. Sadla som si, skrútila sa do klbka a pustila na seba ľadovú vodu. Nechala
som ju obmývať moje odporné a škaredé telo, ktoré som po včerajšku nenávidela ešte o kúsok viac.
Slzy a voda sa miešali v jedno, chcela som, aby zo mňa zmyli i včerajšok, odčinili to, k čomu ma
moja potemnelá myseľ priviedla. Najhoršie chvíle po záchvate sú tie, keď vám dôjde, čoho ste sa
dopustili, spomienky sa zrazia s vedomím a vy padáte hlbšie a hlbšie, až na úplné dno kráteru, čo ste
si v duši vyhĺbili. Prechádzala som si mydlom po koži, ktorá sa mi zrazu zdala byť akási primalá, a
pritom som si predstavovala, ako sa asi vo svojej koži cíti normálny človek. Taký, ktorý nemusí denne
bojovať so svojou vlastnou mysľou, a ktorý jedlo berie ako bežnú súčasť života, nie ako večne visiaci
Damoklov meč nad svojou hlavou.
Po tejto pre mňa významnej očiste tela i duše som sa presunula späť do spálne. Dôležitým krokom je
odolať túžobnému nutkaniu sa vrátiť späť do postele a opäť sa oddať jedlu a nezmyselnému pozeraniu
sitcomov alebo bezduchému scrollovaniu vtipnými obrázkami v mobile. V mysli si oddeľujem hrubou
čiarou včerajšok a dnešok. Dnes sa chcem stať niekým iným, včerajšok už nevrátim. Pohľadom som
brázdila neporiadok a špinu, z ktorej som sa zrodila do tohto dňa. Utekala som do špajze zobrať kôš a
postupne prechádzala izbou, triedila plasty a papiere, triedila si myšlienky na toxické a tie, ktoré mi
niečo prinášajú, tie som sa snažila si uchovať. Pracovala som rýchlo, nechcela som zastavovať a
dovoliť si rozpamätať na detaily zo včerajšieho večera. Spomedzi perín mi zavibroval telefón, chvíľu
mi trvalo, než som sa k nemu dostala.
“Áno Matej?” môj hlas mi znel unavene a malátne, ako po ťažkom žúre.
“Lea doprčíc!” zareval mi do ucha Matej. “Vieš ako sa o teba bojím? Neznášam to, keď sa zrazu na
takú dlhú dobu odmlčíš a ja netuším, čo sa deje! Nemôžeš mi aspoň napísať, že žiješ?” spustil na mňa
takmer bez dychu, znel ako nahnevaný a ustarostený rodič, ktorým mi v istom zmysle i bol.
“Prepáč,” zamrmlala som len.
Zhlboka sa nadýchol.
“Ty prepáč. Nechcem na teba kričať. Nevlastním ťa, nemôžem byť na teba takýto. Hovorí za mňa
hnev a to, že sa o teba bojím. Si v poriadku? Bola ďalšia epizóda?”
V duchu som Matejovi ďakovala za jeho nekonečnú dobrotu, ktorú mi prejavoval, hoci som si ju
nezaslúžila.
“Som v pohode, teda dúfam. Dala som si sprchu a upratujem, doma i v hlave. Bola ďalšia, áno.
Nechcem o tom hovoriť”
“No jasné, ako vždy. Dobre, nechám ťa, a keď budeš potrebovať, ozvi sa. Dobre?”
“Jasné,” zaklamala som. Obaja sme to vedeli.
“Vidíme sa v piatok, čauko.”
“Ahoj.”
Hlboký nádych. Trasúcimi prstami som sa snažila zasunúť kľúč zámky. Hodnú chvíľu som bojovala,
no nakoniec sa podarilo, otočila som kľúčom jedenkrát, dvakrát. Spraviť dva kroky smerom od dverí,
vrátiť sa. Špičkou topánky zarovnať rohožku tak, aby bola v jednej línii s prahom, schytiť kľučku,
stlačiť a oprieť sa do dverí, jeden, dvakrát, trikrát. Tak, až teraz som bola skutočne pripravená na
odchod. Cestou vo výťahu som prešla prstami po všetkých tlačidlách a prízemie som vybrala celkom
nakoniec. Postupnosť sa mi zdala dôležitá, hoci nebola. Dôležité by malo pre mňa snažiť sa byť
normálna, nereagovať na tieto čudesné nutkania, nedotýkať sa zbytočne prstami vecí, ktorých
nemusím.
Dýchala som plytko, a kráčala som so zrakom sklopeným k zemi. Vo vrecku som stískala starý
preštiknutý lístok z električky, žmolila ho, krútila ním, zamestnávala si takto myseľ, ktorá mi
podstrkovala myšlienky o tom, ako všetci okoloidúci dozaista analyzujú moje čaptavé kroky, výzor,
držanie tela, môj dnešný účes a to, ako pohybujem pri chôdzi rukami. Skrkvaný papierik v mojom
vrecku mi dodával pocit kontroly nad svojim ja, atrapu dôvery vo vlastné neisté kroky.
Stretnutia s mamou sú pre mňa vždy trochu stresujúce. Nikdy vopred neviem, či sa rozídeme v
dobrom alebo sa pohádame o veciach, na ktoré máme iný pohľad, a za ten svet sa nám nedarí si
pritom neskočiť do vlasov a poriadne si nevynadať. Práve preto sa snažím vyhýbať témam, ktoré by
konflikt mohli vyvolať. Nie vždy však úspešne.
Mama mi už mávala z terasy kaviarne, ktorá je na polceste medzi našimi bytmi. Našla miesto úplne v
rožku, chránené kvetináčmi s obrími kvetmi, ktoré nám poskytnú súkromie. Alebo priestor pre jej
nemiestne otázky.
“No ahoj, stratená dcéra,” zvolala na privítanie mama. “Človek kým sa dočká odpovede od teba,”
pokračovala a krútila pri tom hlavou, na tvári však mala láskavý úsmev. Snažila som sa rozpomenúť
si, kedy sme spolu boli naposledy, a s hrôzou si uvedomila, že už je to viac ako tri mesiace.
“Objednala som nám obom kapučíno,” prehodila medzi časom a ukázala na dve šálky, ktoré nás už
čakali na stole s lákavo vyzerajúcou mliečnou čapičkou navrchu.
“Vďaka mami.” Sadla som si oproti nej a hneď si pritiahla k sebe potrebnú dávku kofeínu prikrytú
umeleckou rozetou.
“Prepáč, vieš aké to je. Práca, koníčky, kamaráti, čas uteká rýchlo a ani sa nestačím nadýchnuť,
väčšina roka je fuč.”
“Och ale prosím ťa, aké koníčky, akí kamaráti?” posmešne vykryvila ústa. “Myslíš Mateja a to tvoje
čarbanie?”
Zhlboka a nahlas som si vzdychla. Takže náš nepísaný pakt o neútočení veľmi dlho v platnosti
neostal.
“Tak za prvé, Matej je môj kamarát už odkedy sa pamätám, a pokiaľ viem, máš ho tiež rada, tak prečo
máš teraz takúto reakciu? A za druhé,” snažila som sa dýchať a zachovať pokoj, pretože sa mi tep
rýchlo zvyšoval a hlas sa mi od hnevu a krivdy začínal triasť. “Ilustrátorstvo je moja práca.
Nechápem, čo je na tom pre teba také zvláštne. Ľudia sa živia dnes hocičím. Prečo nemôžeš uznať, že
pre mňa je toto dobrá cesta, a najmä skutočná práca, ktorá ma baví a napĺňa?”
Mama chvíľu mlčala, premýšľala ako odpovedať.
“Pretože v tom nie je istota. Je to ako módny trend, kedysi som si tiež myslela, že budem nosiť
kárované kostýmy až do konca života, a pozri sa. Takisto je to aj s týmito výstrelkami. Umenie je
nestále a nespoľahlivé podobne ako móda. Stále sa mení a to, čo platí dnes, zajtra už platiť nebude.
Mala by si sa obzerať po poriadnej práci. V kancelárii, so stabilným platom, mať pevnú pôdu pod
nohami. A možno by si si konečne našla i normálneho partnera, nie tých tvojich potetovaných
podivínov,” zakončila svoj prehovor a zlízla mliečnu penu z lyžičky, akoby sa tým odmeňovala za
skvelý výkon v prehováraní do duše svojej dcéry.
Z úst sa mi vydralo tiché zakvílenie. Ako môžu byť dve po sebe nasledujúce generácie od seba takto
veľmi vzdialené? Mala som pocit, akoby som prešla portálom do minulého storočia, medzi mamou a
mnou sa prehlbovala priepasť, a s každým stretnutím som sa len utvrdzovala v dojme, že spolu asi
nebudeme vedieť udržať normálny a zdravý vzťah.
“Ty si snáď robíš srandu mami. Ja mám dojem, že žijeme každá v inom svete. V tom mojom si ľudia
plnia svoje sny, objavujú, v čom sú dobrí a snažia sa nájsť uplatnenie v obore, ktorý im najviac pasuje.
Veď dnes už nemusíme spĺňať päťročnice, zakladať rodiny a stavať domy. Život je rôznorodý a naša
generácia má konečne možnosť ho taký zažiť. To, že sa ty silou mocou snažíš ma vtesnať do svojej
predstavy o svete, nám len obom ubližuje.”
Od hnevu sa mi až krútila hlava, zviezla som sa do kresla a odsrkla si z kávy, ktorá odrazu pre mňa
nemala žiadnu chuť.
Mama sa na mňa dlho dívala, bez slova ma skúmala pohľadom a videla som na nej, že moje slová
nemali pre ňu žiadnu váhu.
“Ešte sa mi raz poďakuješ Lea. Vidím na tebe, že vôbec nepoberáš, čo sa ti snažím povedať. Život ťa
naučí, že takto svet nefunguje. Tieto hipisácke reči môžeš rozprávať vieš komu. Potrebuješ mať
stabilné zázemie na to, aby si mohla byť šťastná.”
“Ako si šťastná ty?”
Trochu som sa zháčila. Udrela som na citlivú strunu. Mama na otázku zareagovala len zdvihnutým
obočím.
“Nepozeráme sa na svet rovnako. Keď budeš mať päťdesiat rokov a obzrieš sa späť, zistíš, že nemáš
nič v rukách.”
“Vieš čo si chcem povedať v päťdesiatke mami? Že som nazbierala kopu zážitkov. Že som padala na
vlastný zadok, učila sa zo svojich chýb, že som žila život do jeho plného potenciálu, v rámci vlastných
možností. Chcem ho poznávať a objavovať, zažiť všetky úspechy a pády. Toto chcem mať v rukách.
Moje sny sa nestotožňujú s tvojimi predstavami, a to je v poriadku. Len ťa prosím, aby si ma nechala
žiť tak, ako to za najlepšie považujem ja. Chcem byť s tebou za dobre, nechcem sa hádať a byť s
tebou stále na nože. No nepôjde to bez toho, aby si ma brala takú, aká som. Bez ohľadu na to, čo
robím a akú cestu si denne vyberám, som tvoja dcéra. Je na tebe, ako sa rozhodneš. Či to bude len
formálny status, alebo sa budeme snažiť si náš vzťah zachovať.”
“Keď ťa tak počúvam, neviem, či vôbec chcem dcéru ako ty!” zakričala na mňa a ja som na sebe
ucítila spoza kvetináčov zvedavé pohľady hostí. Do očí sa mi nahrnuli slzy, hnev zmiešaný s
neprávosťou a smútkom, a len som sa s úžasom pozerala na maminu tvár, jej črty sa mi videli byť
tvrdé a ostré, podobne ako slová, ktorými na mňa zaútočila. Po milote a nehe ani stopy. Srdce mi
šialene tĺklo o hrudný kôš, akoby chcelo vyskočiť a ujsť si žiť pokojnejší život v osamelej chatrči pri
lese. Nedokázala som si vysvetliť, čo sa odohrávalo v maminej hlave a ja som odrazu cítila nutkavú
potrebu utiecť z tejto napätej situácie.
“V tom prípade bude asi lepšie, keď sa nebudeme vídať mami. Nestojí to za to. Ja sa bojím každého
nášho stretnutia. Stále som v strese z toho, ako budeš hodnotiť môj život a odsudzovať, ako s ním
narábam. Ale už asi stačilo.” Chvatne som vstala a narazila som kolenami do stola, z ktorého sa
kávové lyžičky s rachotom zosypali na zem. Bože, už len toto mi chýbalo, zhrozila som sa, ako keby
mi aj bez toho nešlo od úzkosti vybuchnúť srdce. Kývla som na blížiaceho sa čašníka a naznačila mu,
že je všetko v poriadku. Pochopil a pobral sa k hosťom pri inom stole.
“Maj sa pekne mami. Hádam si so sebou spokojná,” plačlivo som sa rozlúčila a zadržiavajúc vzlyky a
slzy som sa takmer poslepiačky rútila pomedzi stoly preč, preč od mamy a od jej sveta, ktorého už
nechcem byť súčasťou. Neschopná rozumieť medziľudským vzťahom, nevedomému ubližovaniu
blízkym, nechceným radám a zbytočnému odsudzovaniu.
Kráčala som k bytu a v hlave mi brnelo. Vedela som, že už to prichádza. Začal ma premáhať obrovský
hlad a odrazu túžba zajesť všetky emócie, ktoré sa vo mne miešali bola väčšia, ako akákoľvek úzkosť.
Všetok strach z ľudských interakcií a nutkanie dodržiavať nezmyselné rituály ustúpili a nahradila ich
neuhasiteľná lačnosť. Zamierila som rovno do večierky, ktorú som mala pri vchode do bytovky. Tak
sa aspoň skrátila trasa mojej cesty hanby s batohom plným jedla, ktorý mal slúžiť ako dočasná zátka
na dieru v mojej duši. Už po ceste vo výťahu padla prvá obeť v podobe čokoládovej tyčinky. Všetko
mi bolo jedno. Každé predsavzatie a všetka viera v lepšie zajtrajšky sa strácali v hmlovom opare, čo
mi zastrel myseľ. Nedokázala som udržať pod kontrolou vlastné emócie, nikdy som sa to nenaučila, a
predávkovanie sa cukrom a nezdravými tukmi bola moja chvíľková a veľmi chatrná záplata na všetky
problémy. V predsieni som zo seba zhodila topánky a moje kroky smerovali do obývačky, kde som sa
zvalila na gauč a pomedzi vzlyky som do seba tlačila všetko, čo mi prišlo pod ruku. Vzala som do
ruky mobil, aby som sa prinútila ozvať sa Matejovi, ale namiesto toho som naň hodnú chvíľu len
nemo zízala, potom ho vypla a hodila na opačný koniec gauča. Netúžila som po kontakte so svetom
okolo mňa, a ani sama so sebou. Presunula som sa do úplne iného mentálneho priestoru. Plavila som
sa sama na rozbúrenom mori, opustila som prístav, vytiahla kotvu, čo ma držala pri bezpečnej
pevnine. Nechala som sa zmietať vlnami, trhať sebou zo strany na stranu, a nebola som ochotná
urobiť nič pre svoju záchranu.
Prebudilo ma náruživé klopanie na dvere bytu. Snažila som sa čo najrýchlejšie rozpohybovať na
kameň stuhnuté telo a dobehla som ku dverám. Cez kukátko som zazrela Mateja. Otvorila som a
snažila sa zatarasiť dvere tak, aby nevidel dovnútra.
“Už ma neser,” povedal namiesto pozdravu a vykročil smerom ku mne. Nemala som silu mu
oponovať a tak som mu uhla, aby sa mohol pretisnúť popri mne do bytu.
“Prepáč,” povedala som, keď som za ním ako nemotorný oslík kráčala do obývačky. Tak veľmi som
sa hanbila za to, čoho bude svedkom. Matej zastal pri gauči a pozeral sa na spúšť, z ktorej tvorby
mám opäť len matné spomienky.
“Tak,” tleskol rukami a otočil sa smerom ku mne. “Poďme na to, prinesiem kôš.”
“Nemusíš mi pomáhať.” Zakrývala som si rukou tvár a krútila som hlavou zo strany na stranu. “Tak
strašne sa hanbím.”
“Ja viem Lea. To nič, poďme to upratať, nech je to za nami.”
Dvom nám to išlo pekne od ruky a zo mňa pomaly opadávala potupa. Matej sa taktne nič nepýtal a ja
som sama nič nehovorila.
Keď sme mali všetko hotové, presunuli sme sa do kuchyne, spravili si kávu a sadli si za jedálenský
stôl. Matej si pritiahol k sebe môj laptop a začal:
“Našiel som ti psychoterapeuta. Viem, že v dobrých chvíľach si myslíš, že ho nepotrebuješ, preto som
si hovoril, že možno bude najlepšie ťa zastihnúť ešte pri dozvukoch niektorej epizódy, keď z teba tie
zlé veci ešte nevyprchali.”
Otvoril laptop, chvíľu doňho ťukal a potom ho otočil smerom ku mne.
“Pozri, tento nie je drahý, má skvelé recenzie a podľa fotky je to sympaťák. Poďme mu prosím
zavolať.”
“Ja… Dobre,” hlesla som, pretože mal pravdu a ja som nemala silu na nič iné než na súhlas. Pán z
obrazovky na mňa pozeral láskavými očami a vyvolával vo mne zvláštne príjemný, dôvernícky pocit.
Priniesla som telefón, ktorý po zapnutí spustil salvu cinkania. Ospravedlnila som sa pohľadom
Matejovi a ten mi hneď nadiktoval číslo. Nedal mi možnosť sa tradične pred telefonátom vystresovať,
a ja som pritisla prst na tlačidlo ‘Zavolať’. Hlas sa ozval po druhom zazvonení.
Nádych, výdych.
“Dobrý deň. Volám sa Lea a rada by som si s vami dohodla terapeutické sedenie.”
Nasledujúci týždeň vo štvrtok ráno som nervózne prešľapovala pred dverami ambulancie.
Samozrejme, že som na miesto určenia prišla zo zvyku o tridsať minút skôr. Staručký lístok z
električky v mojom vrecku dostával dnes poriadne zabrať, no nepúšťala som ho, nedovolila mu
rozpadnúť sa a s ním pochovať aj moju istotu vo svoje rozhodnutia. Stále mi to nedochádzalo. Prečo
tu vlastne som? Počas uplynulého týždňa som niekoľko krát chcela stretnutie s terapeutom zrušiť, no
zakaždým som si spomenula na Mateja sediaceho v kuchyni a na úľavu, ktorú som cítila, keď bol
definitívne určený dátum a čas môjho prvého terapeutického sedenia. Počas nekonečne trvajúcich dní
ma prenasledovali všemožné myšlienky, miešalo sa nadšenie s nevýslovným strachom a ja som bola
už na pokraji síl. Práve preto som sa snažila nechať myseľ otvorenú, zaujať neutrálny postoj.
Vyskúšať si, aké to je, zložiť časť svojho duševného bremena niekomu, kto by mi mohol pomôcť.
Nevkladať príliš veľa nádeje, no ani dopredu neodsudzovať k neúspechu.
Dvere na ambulancii sa konečne otvorili. Vošla som dnu a pohľad som uprela na človeka stojaceho
oproti mne. Pokoj. Cítila som pokoj. Podišiel ku mne, vystrel ruku a predstavil sa. Pokynul mi na
stoličku a sám si sadol oproti mne. Sadla som si a keď som sa trochu pomrvila a ustála, zachytila som
jeho pohľad na mne. Ku vlastnému počudovaniu som neuhla, dívala som sa mu do očí a srdce sa mi
začínalo biť v normálnom rytme. Nemala som nutkanie utiecť z tejto intenzívnej interakcie, ale
naopak, zostať na tomto území nikoho, bez vojny a v mieri, a nechať voľný priebeh všetkému, čo
malo nasledovať.
“Tak Lea, s čím za mnou prichádzate?” spýtal sa ma.
Začala som rozprávať. Najprv sa mi ťažko hľadali slová pre opísanie tej guče zmätku, čo som si roky
v hlave pestovala, no postupne mi to išlo čoraz ľahšie. Dokázala som odrazu formulovať celé súvetia,
vynárali sa mi spomienky, ktorým som už dlhú dobu nedala priestor preniknúť na povrch, no tu som
cítila, že to môže ísť von, odkrútila som zátku a všetko zo seba vyliala, koncentrovanú miazgu
vlastnej duše.
Dohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Vyšla som z ambulancie a ťažoba z hrude, s ktorou som na
stretnutie šla, sa mi zdala byť omnoho znesiteľnejšia. Po ceste na zastávku som neskrývala slzy, hrdo
som si ich niesla so sebou. Vo vrecku bundy som nahmatala môj záchranný lístok z električky. Párkrát
som ním zo zvyku pokrútila, ale pocit úľavy mi tentokrát nepriniesol. Vytiahla som ruku z vrecka a
chvíľu lístok držala v roztvorenej dlani. Zafúkal vietor, a ja som nezavrela päsť. Nechala som ho
odviať, a spolu s ním symbolicky i celý doterajší život. Do vyliatej nádoby od duše sa mi začala po
kvapkách vlievať nádej.
