Kým je zima

Kde to sme?
Každý voláme zo svojej bubliny, doslovnej i abstraktnej, snažiac sa vyvolať náznak nehy a blízkosti, ktorá nám už niekoľko mesiacov uniká.
Si tam? Mlčím, dívam sa na blikajúce obrazy na míle vzdialených ľudí a snažím sa, úpenlivo si predstavujem, že sedia vedľa mňa. Že držíme v ruke pohár vína, z času na čas sa k sebe nakloníme, obnažujeme si duše tak, ako sa to cez prúdy jednotiek a núl nedá.
Nahradiť život a smiech, elektrizujúcu blízkosť a pulzujúce porozumenie je v dnešných podmienkach tak ťažké. Je mi smutno, za objatiami a kamarátskymi pošťuchovaniami. Za sarkastickými rečami, ktoré zostávajú nepochopené visieť v online priestore. Je mi clivo za dymiacimi hrnčekmi kávy, spoza ktorých ku mne v jemnej, krásnej melódii prenikajú slová mojich blízkych.
Byť silní. Zvládneme to, a bolo horšie, ja to viem. Ľahko sa zabúda na to dobré, a ťažko sa žije na dlh optimizmu, s myšlienkami na krajšiu budúcnosť.
Cnie sa mi a horko plačem, ale prijímam. Čo sa deje naokolo, tomu neudávam cestu ja. Budem teda tíško a pokorne načúvať, zachytávať známky lepšieho zajtrajška. Vyčkávam a v prstoch zovieram ihlu, pripravenú na to, aby prenikla tenkou stenou bublinky. Mám odložené všetky objatia, ktoré chcem rozdať. Uchovávam si všetky slová, ktoré chcem priateľom povedať.
Ich čas príde a ja tu budem čakať. Kým bude zima. Než príde teplo. Budem tu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Naspäť hore