Stojím na rázcestí, dívam sa do všetkých smerov, ktoré sa mi núkajú, cestičky, po ktorých môžem kráčať. Každá minúta trvá celú večnosť, alebo žeby som na tomto mieste už večnosť stála? Každý krok vnímam len ako ďalšie rázcestie. Márnim čas? Uteká mi život pomedzi prsty? Celý svet okolo sa deje bez toho, aby som do neho vstupovala. Ako dlho sa dá takto stáť? Nohy mi oťaželi, a zdá sa mi to, alebo sa moje telo obrastené lístkami oddáva životu stromov vysadeným všade vôkol mňa? Zapáčilo sa mi tu. Byť statická, bez pohybu stáť na mieste, v bezpečí tam, kde je mi to známe. Jediný pohyb, ktorý vykonávam je jemné kymácanie, keď sa do mňa oprie vietor. Zapúšťam korene. Tu mi predsa nič nehrozí. A hoci všetko neznáme vyzerá úžasne, vyzerá to aj desivo, nebezpečne, a ja sa bojím riskovať. Čo keby som tu zostala už naveky? Prijmem stromy za svoj druh, naučím sa plniť ich rolu v kolobehu života. Dalo by sa takto zotrvať až do skonania? Možno je to takto najlepšie, takto svojim rozhodnutím nič nepokazím. Budem sledovať ľudí, ktorí pôjdu okolo, všetkých ambicióznych pútnikov, ktorí sa sebaisto vyberú svojou cestou, ale aj bezradných dobrodruhov, ktorí si naverímvboha niektorú vyberú len preto, aby ďalej kráčali. Zapíšem si ich príbehy do seba, budem ich žiť na tomto malom kúsku, kde som vrástla do zeme. Možno sa niektorým z nich vryjem do pamäti, budem im oporou, ak si budú potrebovať oddýchnuť, či sa skryť pred dažďom. Roztiahnem nad nimi svoje konárovité ruky a poskytnem im útočisko. A možno si oni kúsok mňa zoberú v spomienkach so sebou. Tam, kam sama odvahu ísť nemám.
Nedokážem sa pohnúť. Moje pohyby ustali, a ja sa stávam súčasťou rázcestia. O pár rokov budem obvešaná tabuľkami slúžiť ako rozcestník pre okoloidúcich. Výsmech osudu za to, že som si jednu z nich nedokázala vybrať.
Ľutujem svoju zbabelosť. Ľudia predsa nemôžu byť stromy.
