V poslednej dobe mám hlavu plnú pochybností. Týkajú sa všetkých oblastí môjho života, no najmä mňa samej. V mnohých situáciach skláňam hlavu a cítim sa pokorená životom a tým, čo sa v ňom odohráva. Zas a znova prežívam pocity disociácie, kedy sa mi hlava odpája od tela, a ja nedokážem uchopiť to, kým som a čo robím v každodennom živote. Všetko vnímam ako veľmi repetitívne sa odohrávajúci dej, mám dojem, že všetko, čo rozprávam, už som niekedy vypovedala, a zbytočne sa opakujem. Že všetko sa zbytočne opakuje.
Každodenné úkony, ktoré sú esenciálne a nemenné, ma vyčerpávajú a robia život neznesiteľne nezmyselným. Občas si pripadám ako škrečok, ktorý sa točí vo svojom koliesku, avšak už nabral takú rýchlosť, že z neho nedokáže vystúpiť. Viem, viem, život má mať samozrejme pevné piliere a štruktúru, ktorá je stála, a tvorí akúsi stabilnú základňu pre rozvoj osobnosti a posun v živote ako takom.
Ale čo to zase tliacham?
Cítim sa veľmi nedostatočná. A to vo všetkých rolách, ktoré zastávam. Nedostatočná partnerka, sestra, dcéra, kamarátka i zamestnankyňa. Nedostatočne milujúca, podporujúca, nedostatočne sa snažiaca. Nedostatočne aktívna a láskyplná, nedostatočne zodpovedná. Nedostatočne dávam, nedostatočne pomáham. Tak veľmi chcem byť lepšia, a tak veľmi zlyhávam. Neviem, komu chcem slúžiť, a koho som vlastne otrokom. Pravdepodobne len vlastnej hlavy.
Nedokážem dedikovať čas a ani mentálny priestor veciam, ktoré by ma posúvali ďalej. Namiesto toho rada unikám preč zo sveta do svojej bublinky, v ktorej nič nie je. Myseľ si zamestnávam počúvaním tragédií v životoch iných v podobe podcastov, aby som nemusela venovať pozornosť svojej vlastnej tragédií a upadajúcej osobnosti. Každý večer sa rozhodujem o tom, že zajtrajšok bude lepší, ale dnešok je vždy rovnaký. Cítim pnutie k zmene, ale nevypočujem ho, nedávam šancu volaniu o pomoc, ktoré prichádza z môjho vnútra. Hoci mám v sebe ešte stále kúsky odhodlania, stále usilovne pracujem na tom, aby som ho pochovala pod nánosom nezmyselností.
Najhoršie na tomto všetkom je, že narozdiel od Joža Pročka pociťujem sebareflexiu a mám z toho všetkého konštantné výčitky svedomia. Na konci dňa som to ja, kým som bola doteraz. A presne teraz je čas, odkedy môže byť všetko inak. Tak prečo nie je?
Skromne predpokladám, že takto to máme mnohí. A je to aj tým, že takto je naša myseľ programovaná zvonku. A u žien to je ešte o niečo silnejšie. Musím byť dobrá, milá, zodpovedná, starostlivá atď. Všetko nám to hovorí naša myseľ a my sa potrebujeme naučiť, ako ju stíšiť alebo ak sa nedá stíšiť, pozorovať ju a nechať plynúť jej obavy, výčitky, starosti. Je to nakoniec jej úloha. Ale myseľ nie sme my. My sme nad ňou.
Takže pozorovať a pousmiať sa nad tým, ako tá naša kamarátka myseľ občas preháňa a tlačí nás do perfektnosti. Nech to pokojne robí, nech radí, nech je otravná. A my a naše JA sa v konečnom dôsledku rozhodnime, čo si z toho zoberieme a čo je hlúposť. Myseľ je totiž niekedy veľmi hlúpa a vie byť aj šialená, ale to, čo ju pozoruje, naše jadro, naša bytosť, tá je vždy v poriadku, ak sa s mysľou nestotožní. Ak áno, klameme sami seba.
Odstupom času som pochopil, že moje myslenie sa správa podľa toho, čím ho kŕmim, s kým sa stretávam, čo čítam, čo pozerám, kam dávam pozornosť. Ak dávam pozornosť tomu, že obdivujem a sledujem ľudí, ktorí sa zdajú dokonalí, moja myseľ bude porovnávať a bude ma tlačiť, aby som bol tiež taký. Myseľ je iba nástroj, je to iba počítač a my sme užívateľ. Netreba teda stále ten počítač používať. Treba ho aj vedieť odložiť 🙂
Píšem to ako guru, ale mám a mal som rovnaké problémy. Moja myseľ ma takmer zabila a zničila mi pekný život, lebo mi hovorila, že určite mi pomôže moderná veda, moderné lieky, moderní a múdri lekári, veď to všade vravia, v telke, v rozhlase, na youtube. No a ja som nakoniec zistil, že moja myseľ sa veľmi mýlila, lebo je hlúpa a naivná. Z problémov ma vytiahlo až moje vnútorné ja, ktoré je tiché, citlivé a oveľa múdrejšie ako akákoľvek myseľ.
Preto práve prekladám knihu o tom, ako moderná psychiatria poškodzovala a poškodzuje ľudí (nie len psychiatria, ale celkové PR okolo duševných problémov, ktoré ľudí ženie k lekárom a liekom). Človek, ktorý to nezažije na vlastnej koži má veľký problém tomu veriť, také je to strašné. Dokonca je to také silné, že tomu neveria ani samotní lekári, ktorí to praktikujú. Ich myseľ je tiež neuveriteľne hlúpa, že sama seba vie presvedčiť, že robí dobre. Myseľ hlasno prekričí ten zvláštny pocit vnútri, že niečo nie je v poriadku.
A ak necháme myseľ voľne behať a kričať a berieme ju ešte k tomu úplne vážne, ten hlas v našom vnútri počuť nemôžeme, lebo on sa nevtiera a nekričí, ticho čaká na chvíľu, kedy bude vypočutý.