Je úplné iné než všetky doteraz. Každé ráno vstávam do príliš horúceho dňa, potom sa presúvam do príliš rozpáleného mesta, odkiaľ smerujem do príliš vychladenej kancelárie. Snažím sa nájsť čaro vo všedných veciach, tak ako som vždy zvykla, ale tento rok to nejde. V tieto dni nedokážem prekusnúť nechuť zo všetkého, čo sa deje, neviem si užívať dňa, neviem počúvať hudbu a užiť si ju, všímať si drobnosti okolo seba a vymýšľať si rôzne príbehy. Fantázia to so mnou vzdala, mám pocit, že padám do šedého priemeru, ktorého som nikdy nechcela byť súčasťou. Nemyslite si ale, že nie som veselá, naopak. Stále sa smejem, vtipkujem, som relatívne dobre naladená. Všetko to, čo opisujem, sa odohráva na pozadí, ako keď vám pri varení hučí digestor, akurát že ten môj v hlave nejde vypnúť, aby ma z neho prestala bolieť hlava.
Neberiem toto obdobie ale tak tragicky. Už som si na seba asi zvykla, a aj na tieto moje životné obdobia, ktoré sa opakujú a cyklia. Viem, že to nebude trvať večne, že tento môj postoj je ovplyvnený mnohými vecami, ktorých vývoj alebo zmenu buď ovplyvním ja, alebo sa jednoducho nejak upracú, aby mi opäť zapadali do mozaiky života. Nechcem sa príliš oddať chmúram, pretože viem, ako to dopadá. A kam dopadám ja. Hrabať sa z tých miest je vždy vyčerpávajúce, a preto som sa rozhodla už nedopadať zakaždým až na dno. Niekde po ceste nadol sa nájdu nejaké záchytné body, výklenky na stenách temnej studne, o ktoré sa môžem zachytiť, nabrať trošku dych a skúsiť sa vyšplhať k svetlu nahor. Pôjde to, viem. Stačí si oddýchnuť, nesnažiť sa mať veci za každú cenu pod kontrolou, nechať to plynúť.
Som tak vygumovaná, že si už nevládzem ani robiť starosti, čo mi inak zaberá prevažnú časť dňa. A asi je to tak fajn, pretože sa mi spí tak dobre, ako už dlho nie. Chýba mi však múza, náboj, chuť do života, tvorenia, spontánnosť a odhodlanie sa vydať na spontánne dobrodružstvo.
Potichúčky budem čakať. Ono to príde
Toto leto
