Každé ráno obliekam si samú seba, a hoci koža mi je známa, v duši stále občas tápam. Ponáram sa striedavo do vody vo vani a do melódií v hudbe. Poctivo si triedim myšlienky, aby som ich ráno opäť našla zamotané v jednej neforemnej guči.
Kto by to bol povedal, že život bude raz takýto. Neviem si naň zvyknúť, nie takto počas pandémie, ktorá robí zo mňa iného človeka, a ja pritom stále neviem, kým sa stávam.
Cítim sa unavená a spoza okna vo vlastnej hlave sledujem svet naokolo. Rúško mi však ako keby zahalilo v niečom i zrak, často sa nevyznám v ľuďoch a ani v tom, čo sa deje vôkol mňa. Včerajší deň zdá sa byť na míle vzdialený, a dnešok predsa neviem polapiť.
Z času na čas, keď sa zadívam na svoje ruky pri robení kávy, zdá sa mi, akoby ani neboli moje. A ako keby môj sluch, keď počúvam hudbu, bol niekoho iného. Prikrývam si uši dlaňami a snažím sa zakotviť v prítomnosti. Občas si neviem spomenúť na pocity, ktoré mi inak boli dôverne známe.
S jeseňou ku mne prichádza veľa spomienok a mnoho pekných všedností, ktoré tak veľmi ľúbim. Vôňa nahnitých planých jabĺčok po okrajoch poľných cestičiek. Šušťanie listov pod podrážkou čižiem, plazivá hmla prichádzajúca spolu s chladom na večer i ráno. Vietor v korunách pomaly opadávajúcich stromov. Každý deň voní trochu inak a ja si užívam túto podzimnú mozaiku. Zhlboka vdychujem jeseň a opatrne vydychujem svoje obavy z budúcnosti.
Občas sa prepadám do čiernej prázdnoty a inokedy lietam hore mávajúc na pozdrav šarkanom vo vetre. Takou je pre mňa jeseň. Lomcuje dušou o dušu a hmlou jemne prikrýva môj terajší svet.
Skryté v mysli
