Každý deň prežijem asi stovku príbehov. Začína to od skorého rána, keď mi ešte hlava odmieta prijať, že sa treba zaoberať činnosťami potrebnými pre chod života ako takého. Maličké momenty, údejú sa v tak krátkom časovom úseku, a predsa vo mne každý z nich zarezonuje, každý sa vo mne zaznamená. A ja som predsa stále len jedna. Akokoľvek by som chcela, nedokážem delegovať všetky vnemy do rôznych osôb, pretože na konci dňa to predsa len končí mnou. Cítim sa ako posledné slovo v nedokončenej vete.
Premýšľate tiež niekedy nad tým, ako je váš svet ja-centrický? Či už sa snažíme byť dobrými, ochotnými, citlivými, laskavými, točí sa to všetko len okolo nášho dobrého pocitu zo seba samých. Ako sa stať nesebeckým, ak stredom nášho sveta sme my sami?
Je mnoho otázok, ktoré sa deň za dňom objavujú na základe toho, čo prežívame. A každým dňom sme múdrejší, častokrát si sami vieme na mnohé odpovedať. Ale stačí to? Zmysel života je dať životu zmysel, ale čo prichádza potom? Občas cítim prázdnotu, v tých krátkych, a veľmi občasných chvíľach, keď mám život pod kontrolou. Odrazu je prázdno, nuda, slepý bod, a čo ďalej? Kedy príde pokoj, zmierenie, zen?
Baví ma život a jeho dynamika, baví ma vlastná citlivosť na všetky jeho odtiene, aj keď je to občas príliš. Ale kam sa uberať, kam smerovať ďalej? Čím si ďalej trápiť hlavu, keď už je tak zvyknutá na trápenie? Prečo túžime po pokoji, a keď ho máme, nestačí nám?
K žitiu treba stimul, ale aký? Nedá sa žiť pod neustálym tlakom, ale ani v neustálej stagnácii. Kde je zlatý stred, ako ho nájsť, a najmä
ako
zotrvať
pri
zmysloch?
