Občas sa cítim, akoby som sa stratila v neznámom lese. Zakopávam o korene stromov, vypľúvam hlinu a prach, otieram si o seba skrehnuté dlane, zodrané od všetkých doterajších pádov.
Premýšľam nad všetkými analógiami, ktorými si uľahčujem moje vnímanie života, sveta a samej seba. Niekto by ich asi nazval zbytočne vzletnými a malichernými, niekomu sa možno páčia. Nachádzam sa v zaujímavom období svojho života. Ach, ale ktoré takým nebolo? Veľa spomínam, vlastne ako stále. Všetko sa opakuje, na tejto verzii blogu už dlho, predlho nič nové či zaujímavé nevzniklo.
Keď prichádza jeseň, mám pocit, akoby som s ňou už tancovala tisíckrát predtým. Listy postupne menia farbu, vzduch chladne a hladí tvár, všetko pomaly tíchne. Zakaždým sa sama seba v tomto ročnom období pýtam – bude to tentokrát iné? Niž z mojej lásky k jeseni sa nezmenilo, práve naopak, každý rok sa na ňu teším. Je to akoby hudba, ktorá vznikla z ticha jesennej prírody, súznela s hudbou v mojej duši. Cítim sa na jeseň dobre, doma. Zvuk listov pod mojimi nohami, šepot vetra, kvapky dažďa dopadajúce na okenný parapet, to všetko sú jej i moje melódie.
Na jeseň sa vždy ponáram viac do hudby i do seba. Izolujem sa od ľudí, snažím sa hľadieť a vidieť, hoci nikdy neviem kam hľadím a čo vidím. Jeseň je pre mňa čas uzatvárania kapitol a otvárania nových. Je v tom určitá krása, nikdy nie sme rovnakými ľuďmi, akými sme boli po minulé jesene. Stále prichádzajú nové vnemy a s nimi spojené emócie.
Často myslím na to, že sa tu na blogu opakujem, strácam sa a tápam v rovnakých kruhoch. Sústreďujem sa na ročné zmeny, na vôňe, spomienky, na moje pocity a zdá sa, že je to stále o tom istom. No potom si uvedomím, že život predsa nie je o neustálom pátraní po nových veciach. Je aj o tom byť si vedomý jeho cyklickosti, ktorá mi umožňuje odhaľovať jeho rôzne odtiene a hĺbku vlastnej bytosti.
Takže som tu, znova tancujem s jeseňou, znova píšem o tom, čo práve prežívam. A je to v poriadku. Som tu, aby som si tú krásu užila, a aby som sa ponárala do jesene, znova a znova.
🩵