Plavím sa na lodi. Pútnik bez mena, dobrodruh bez osudu. Boj s vetrom sa ukázal byť márny. Miesto toho žijem vo zvláštne krásnej symbióze s týmto napohľad nezriadeným živlom. Po rokoch vzdoru a snahy ovládnuť kormidlo svojho života som sa nakoniec unavený vzdal. Očakával som koniec, zdĺhavý a bolestivý pád na dno. Vietor ma však zmoreného uniesol na miesta, o ktorých som nechyroval, a predsa som sa cítil dušou doma. Nahliadal som do okien ľudských duší a zbieral úlomky príbehov do svojej ošumelej cestovnej brašne. „Zberateľ duší,“ volali ma, a ja som sa za toto meno nehanbil. Mali pravdu. Nežobral som však, ľudia sa mi radi sami otvárali. Nikdy mi nevenovali celý príbeh, zakaždým sa mi ušli len drobné útržky, z ktorých som si neskôr v samote skladal príbehy a predstavoval si osudy vlniace sa v miznúcich obrazoch nad plameňom večerného ohňa. Dojímali ma odhalené kúsky životov a zážitkov, ktoré v sebe ukrývali. Hoci ma mátala myšlienka tieto vzácne artefakty preniesť na papier a vdýchnuť im tak pomyselnú večnosť, rozhodol som sa ich ponechať len mojej nedokonalej a starnúcej pamäti.
Zabúdam. Na to kým som bol, a čo ma sprevádzalo životom, než som sa oddal vetru. Opustil som minulosť a nedovoľujem jej mátať ma. Všetky klišé o živote v prítomnosti teraz naplno uplatňujem. Dnešok je deň, v ktorom žijem. Čo bolo pred ním a či ma niečo čaká za ním, to prenechám vetru. Skladám z pliec bremeno napĺňať proroctvo o vlastnom živote. Súknom dní sú moje úlomky v brašni. Ničomu sa nezaväzujem a len plyniem. S vetrom po vode.
S vetrom
