Portrét X. Processed with VSCO with hb2 preset

Portrét X.

Od posledného písaného portrétu ubehla taká dlhá doba, že sa trochu obávam, či sa tým nenaštrbili moje schopnosti zaznámenávať svoje osobné spovede na tento digitálny papier.
Desiaty portrét tejto série som fotila počas sviatočných dní cez Vianoce. Dní, ktoré sa nesú vždy v príjemnej atmosfére, rodina býva pokope, hrajú sa spoločenské hry, pozerajú rozprávky, všade je kopa dobrého jedla…
Jedlo. A tu je ten háčik. Toľko starostí, čo mi v živote spôsobilo (a stále spôsobuje), toľko plaču, záchvatov hnevu, hanby, poníženia… Úplne ma ovládlo. A pomaly, pomaličky sa mi vkradla do života porucha príjmu potravy.

Celý svoj život som trpela tým, ako vyzerám. Vždy som bola trochu pri tele a ako asi každé mladé dievča „trpiace“ nadváhou, nepáčila som sa sama sebe. Nepomáhalo k tomu ani to, ako sa voči mne správalo okolie, ktoré komentovalo môj vzhľad, moje fyzické zručnosti alebo to, koľko jedla konzumujem a prečo. Bola som vždy veľmi citlivá, a všetky tieto narážky a komentáre sa mi bolestivo zahlodávali do mysle. Paradoxne to však neviedlo k tomu, aby som sa v jedle kontrolovala, či sa snažila zaradiť do svojho života pohyb. Nie. Namiesto toho som svoj žiaľ a frustráciu, svoju sebanenávisť a hanbu zajedala. Obrovským množstvom jedla. Jedlo sa mi stalo dočasnou nálepkou na všetky moje emocionálne jazvy. Problém pri binge eatingu je však očividný – je to blúdny kruh, z ktorého sa len ťažko dostať von. Bežne to vyzerá asi takto:
Emocionálny spúšťač –> Jedlo ako spása –> Prejedanie sa –> Chvíľkové šťastie spôsobené jedlom –> Pocit ťažoby –> Výčitky svedomia, hanba, hnev –> Emocionálny spúšťač…. a už je to v jednom kole.

Je veľmi ťažké sa z blúdneho kruhu vytrhnúť a nastoliť si nejaký normálny režim, pokúsiť sa nerobiť z jedla spasiteľa a zároveň najväčšieho nepriateľa.
Aj kvôli tomuto mám vcelku veľký problém s tým, ako sa zobrazuje „comfort food“ vo filmoch a na sociálnych sieťach. Jedlo by nemalo fungovať ako nálepka na dušu pri riešení problémov. Za prvé – funguje len veľmi krátko a skutočne problem nerieší, a za druhé – veľmi ľahko človek skĺzne k prejedaniu a nezdravým návykom.
Odkedy som dokázala pomenovať to, čím trpím a popasovať sa s hanbou, ktorú som si k tomu sama ušila, viem s binge-eatingom oveľa lepšie pracovať. Veľkým vodítkom mi bol podcast Brain over Binge. Snažím sa pracovať na tom, aby mi jedlo nebolo útechou, keď čelím nejakému problému. Ale aby bolo tým, čím byť má, aby som s ním mala zdravý vzťah a vedela si vychutnať dobré a s láskou navarené jedlá, a nebyť za každým sústom bičovaná výčitkami svedomia. Hoci sa občas nejaká binge epizóda ešte utrafí, nikdy to už nie je v takej miere, akej tomu bývalo roky predtým. Už sa necítim byť otrokom jedla.
Môžem úprimne povedať, že už si dokážem plnými dúškami užívať všetky hromadné akcie, kde sa všetka pozornosť koncentruje okolo jedla. Hoci je pre mňa z času na čas náročné odolávať všetkým nástrahám v podobe koláčov a všakovakých iných pochúťok, dokážem však nájsť svoju mieru, čo je najdôležitejšie na ceste z pekla menom Binge eating.

Nikdy neviete, aké boje zvádzajú ľudia okolo vás. Nikdy neviete, ako veľmi vo vnútri trpia a čo všetko si musia vypočuť na svoju adresu. Prosím, buďme dobrí. Necíťme potrebu komentovať zdravie a výzor druhých ľudí, či množstvo jedla, ktoré jedia. Vďaka týmto poznámkam ešte nikdy nikto neschudol, ale naopak, vždy sa kvôli nim človek cíti omnoho horšie. Vo svete, kde môžeme byť kýmkoľvek, buďme dobrými.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore