Portrét IV.

Portrét IV.

Apríl.

Pri uvažovaní nad možnosťami portrétov a vo všeboecnosti nad vecami, ktoré ma nejakým spôsobom charakterizujú mi napadlo, že spracovať túto tému je priam nevyhnutné. Depresia po niekoľko rokov veľmi intenzívne formovala takmer všetky moje myšlienky, správanie a celú moju osobnosť. A práve z tohto dôvodu, že je ňou môj život tak dôkladne pretkaný, chcem venovať aprílový portrét jej.

Je ťažké začať, pretože neviem uchopiť zrodenie tohto kolosu, čo mi čiernou niťou previazal dušu. Moje pozorovanie je však také, že predpoklady k tejto poruche boli u mňa vcelku zjavné od relatívne skorého veku. Totiž, tá citlivosť, ktorej som si už od mala u seba vedomá, a ktorá mi umožňuje prežívať naplno lásku, pekné veci, hudbu, maľby, umenie v akejkoľvek forme, mi tiež umožňuje precítiť naplno (alebo skôr príliš?) aj bolesť, smútok, a všetko nepekno v živote, s ktorým sa všetci stretávame, avšak nie všetci ho rovnako prežívame. Niektorým z nás sa nedarí mať emócie pod kontrolou, a vládne tu skôr opačný vzťah – emócie kontrolujú nás. Dávame im priestor obsadiť nám dušu a ony nám robia zo života chaos masívnych rozmerov. Táto črta mojej osobnosti v kombinácii s veľmi nízkym sebavedomím a zopár fackami od života teda vytvorili celkom úrodnú pôdu pre rozvoj tohto neduhu.

Depresia je nenápadný hosť. Vplíži sa do života potichúčky, bez prílišného pátosu, bez zjavných náznakov sa usalaší v hlave a číha. Na každý náznak slabosti, aby sa ho mohla chopiť a dodať mu doposiaľ nevídaný rozmer. Odrazu sa charakter vecí, ktorými si v živote prechádzate mení. Zdravý balans postupne prestáva existovať a sú len dva emocionálne extrémy, medzi ktorými sa hompáľate bez ladu a skladu, bez akéhokoľvek rytmu vás hádže zo strany na stranu a vy sa cítite bezmocne, nerozumiete sebe ani svetu a všetko vidíte rozmazane, spoza akejsi hmly, ktorú pred vás depresia fúkla svojim mocným dychom. Ak sa aj počas depresívnej epizódy niekedy na krátku chvíľu zastavíte, nedá sa povedať, že by ste sa nachádzali na dobrom mieste. Vtedy ide skôr o akúsi apatiu, hluchý moment, kedy necítite nič, nemáte potrebu ani len ráno vstať z postele, odostrieť záves, začať deň. Aj tie najobyčajnejšie úkony vás stoja nesmiernu námahu.

Depresia má naozaj nepekné móresy. Predkladá vám nepravdivé myšlienky, a presviedča vás, aby ste im uverili, aby ste sa nimi riadili. Vyťahuje staré spomienky na osobné zlyhania a zveličí ich, nafúkne tak, aby ste mali pocit, že za všetko zlo môžete vy. Viní vás aj z vecí, s ktorými nemáte nič dočinenia a vnukne vám myšlienku sa za ne potrestať. Hučí do vás, že ste neschopný, že nič nedokážete, že vás nikto nemá rád, a že by ste vlastne nikomu nechýbali… Častokrát potom nasledujú udalosti a činy, ktorých by ste sa s čistou mysľou nedopustili.

Tieto nechcené jazdy na emočnom kolotoči sa zopakovali nespočetne krát než som si priznala, že sa takto dlhodobo žiť nedá. Depresia ma držala tak pevne vo svojich okovách, že som už takmer nebola schopná vidieť nič pekné. Svet i všetko v ňom zosivelo, obzor sa zúžil na maličkú škáru, cez ktorú neprenikalo takmer žiadne svetlo. Toto pokrivené vnímanie ovplyvňovalo všetky aspekty môjho života, vzťahy, výkony v škole i v práci. A preto tento krok, priznať si, že mám problém a nenavrávať si počas dobrých dní, že to vlastne nie je také zlé, bol jedným z prvých a najdôležitejších. Rozhodla som sa vyhľadať odbornú pomoc. Spomínam na svoje pocity potom, čo mi bola oficiálne stanovená diagnóza. Pamätám sa, ako veľmi mi vtedy odľahlo. Hoci sa to môže javiť ako čudné, alebo trochu kontradikujúce, no viem, že som sa cítila vďaka tomuto oficiálnemu pomenovaniu môjho problému o čosi slobodnejšie. Mala som pocit, že začínam preberať kontrolu. Totiž, označovanie emócií, nech sú akokoľvek komplexné, je nesmierne dôležité pre ich nasledujúcu reguláciu. Začala som vnímať to, že nemusím dať každej emócii voľný priechod. Spočiatku to bolo ťažké, pretože som mala pocit, že potláčam niečo prirodzené. Predtým bolo pre mňa celkom bežné nechať pocit viny z maličkej chyby prerásť v obrovského giganta, ktorý ma nútil si ubližovať. Myslela som si, že to tak má byť, že je to normálne a že toto som predsa ja. Zabehnuté myšlienkové pochody, z ktorých sa ťažko vystupovalo. Tieto naučené cestičky boli už tak vryté v mojom ja, nevedela som si predstaviť, že to môže fungovať aj inak. Pomenovanie depresie mi poskytlo možnosť s ňou začať pracovať. Už nebola len beztvarým čímsi vznášajúcim sa nado mnou ako temný mrak. Bola konkrétna, uchopiteľná, s charakteristickými črtami, na ktoré som sa dokázala odrazu pozrieť, zamerať sa na ne, pracovať s nimi.

Odvtedy ubehlo už zopár rokov, počas ktorých som sa naučila so sebou pracovať. Spočiatku som bojovala s pomocou odborníkov, od ktorej som však upustila, keď som sa cítila dostatočne silná na to, aby som sa s depresiou pasovala sama. Nedá sa však povedať, že by som sa jej nadobro zbavila, taký stav s veľkou pravdepodobnosťou nenastane nikdy. Nezmizne, no bude sa dať čoraz lepšie zvládať. Depresívne epizódy ma stále z času na čas navštívia a zamávajú mi so životom. Snažím sa ale, aby ma nezrazili na úplné dno, a aby nado mnou neprevzali moc tak, ako tomu bolo kedysi. Napomáha tomu tiež pomoc okolia, ktoré je podporujúce a milujúce. Povedať o svojom psychickom stave a svojich problémoch blízkym je možno pre niekoho veľkým strašiakom (pre mňa rozhodne bolo), a ja tomu rozumiem. Nie vždy sa stretáme s pochopením voči takémuto typu problémov. Verím však, že každý z nás má okolo seba aspoň jedného človeka, ktorému dôveruje a od ktorého môže očakávať podporu.

Je nesmierne ťažké vymaniť sa z tohto zdanlivo nekonečného kolotoča. Nie je to však nemožné. Hoci sa môže zdať, že už to inak nejde, že nič nemá zmysel a nemôže to byť dobré… Má to zmysel, a môže to byť dobré.

Ak má mať tento článok nejaké posolstvo, tak je to, aby ste sa nevzdávali. Aby ste sa nebáli poprosiť o pomoc, či už priateľov, rodinu, alebo odborníkov. Mentálne zdravie by nemalo byť tabu. Nemali by sme sa báť rozprávať o našich psychických problémoch. Duševná porucha nie je hanba, a je v poriadku nebyť v poriadku. Neberte prosím vážne slová okolia, ak vravia ‚Ale veď ty nemáš byť prečo smutný‘ ‚Veľa ľudí je na tom oveľa horšie ako ty, a nefňukajú‘ ‚Bože, čo stále riešiš, veď sa máš dobre.‘ Ľudia nám častokrát chcú dobre, no nevedia, ako k nám pristupovať, nevidia do nás a do toho, čo prežívame. Ak sa cítite byť na dne, neohliadajte sa na nikoho okrem seba, a vyhľadajte pomoc.

One thought on “Portrét IV.

  1. Cim viac tu citam, tym viac mam pocit ze sme si velmi podobni s nazeranim na svet 🙂 Su dni ked sa neviem pohnut smerom dopredu ani o milimeter. Snazim sa s tym pracovat, ale je to dost tazke. Topiaci sa stebla chyta, tak som zacal chodit ku kamaratke a myslim ze mi to dost pomohlo. Dokonca som tam zacal chodit rad, pretoze som jej mohol povedat vsetko, neodsudzovala ma a nebrala ma ako niekoho divneho. Bola to krasna ulava. Dokonca som bol schopny fungovat natolko, ze som si zacal konecne zapisovat kratke myslienky na tvoj pisaci stroj 🙂 Maj sa krasne! M.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Naspäť hore