Keď bežala na vlak, obvešaná plátenými taškami, v jednej ruke zvierajúc ukulele, v druhej kufor, netušila, za akými zážitkami sa to vydáva. Ktovie, či by sa inak s takým odhodlaným výrazom predierala pomedzi ľudí na správne nástupište, rozhodnutá nezmeškať vlak, hoci tomu všetky okolnosti nasvedčovali. Sedadlo mala na samom konci, a keď polapila dych, postavila sa k zadným dverám a kochala sa pohľadom na zdanlivo nekonečné, plynúce koľaje. Do slúchadiel si pustila svoj cestovateľský playlist, mix skladieb od Einaudiho, Maxa Richtera, Yanna Tiersena a mnoho ďalších, ktoré jej pripomínali prchavé chvíle posledných dvoch rokov.
Jazda vlakom jej umožňovala kontemplovať o svojich životných rozhodnutiach, tých, ktoré ju doviedli presne sem, a odkiaľ už im nikam neunikne. Vždy keď mala na to priestor, vlastné myšlienky ju dohnali k spochybňovaniu všetkého, čo robila, kam sa uberala, dopodrobna rozoberala vlastné slová, myšlienkové pochody, vyslovené i nevyslovené želania, a to jej zakaždým spôsobovalo nemiernu úzkosť, ktorej sa ale nebránila. Naopak, nechávala jej možnosť úplne ju pohltiť, rozbúšiť jej srdce, zrýchliť tep, roztriasť ruky. V týchto chvíľach mala najväčšmi pocit, že žije, najmä keď sa všetok ostatný čas cítila, akoby ani nebola. Nebránila sa preto týmto, hoci nepríjemným a alarmujúcim, fyziologickým ukazovateľom svojej existencie.
Blížila sa posledná zastávka a motýliky (alebo to skôr boli všepožierajúce mole?) jej v bruchu tancovali odušu. Pozbierala si veci, párkrát sa zlhboka nadýchla dodávajúc si guráž, a vystúpila. Prvýkrát je tu celkom sama, prvýkrát je všetko len na nej. Pred budovou stanice sa rýchlo zorientovala a zavolala si taxík, ktorý ju odviezol na ubytovanie. Mala prenajatý krásny malý bytík priamo na námestí, s výhľadom na malé kaviarničky a obchody so suvenírmi. Objednala si niečo malé pod zub, a zatiaľ sa zžívala s útulným priestorom, ktorý mal byť v najbližších dňoch jej útočiskom. Zrkadlo na stene orámované ťahajúcou sa rastlinou ukazovalo v odraze mierne strhanú, unavenú, no stále celkom peknú ženskú tvár. Na malej prenosnej dvojplatničke si uvarila kávu a zatiaľ čo v šálke chladla na parapete okna, rýchlo sa osprchovala a začala sa pripravovať na udalosť, kvôli ktorej sem pricestovala. Nikdy nevedela, čo si má obliecť do spoločnosti, vo všetkom sa cítila tučná a nepekná. Nakoniec zvolila jednoduché zelené šaty s viazaním v páse. Vlasy si nechala rozpustené, keď nič iné, svoje ryšavé kučery oceniť vedela. Naniesla si na tvár jemný mejkap, ktorým sa snažila zakrýť svoje zväčšujúce sa kruhy pod očami. Hotovo.
Vliala do seba posledné hlty kávy, ešte raz sa obzrela v zrkadle. Videla, ako sa jej od vzrušenia a očakávania lesknú oči. Zbehla dolu schodmi a zamierila k fontáne.
Stál k nej otočený chrbtom, zbadala ho ako prvá, a na pár sekúnd si užívala toto svoje malé víťazstvo. Mal na sebe jej obľúbený čierny kabát, elegantné čierne nohavice a poltopánky. Otočil sa, pohľady sa im stretli, a jej kolená sa rozhodli vypovedať službu. Ešte nič podobné nezažila, zväčša má svoje končatiny pod kontrolou, no v tomto prípade bol emočný pretlak z tohto stretnutia príliš silný na to, aby to jej telo zvládlo. Zozbierala v sebe zvyšky dôstojnosti, fyzickej sily a zdravého rozumu a pokúsila sa o úsmev. Pozdravili sa akoby nič, opatrne sa objali a spoločne sa vydali smerom k budove, kde sa organizoval koncert na počesť ich obľúbenéh maliara. Po ceste sa zhovárali o všetkom možnom, z jej pozorovania sa jej zdalo, že sa obaja snažia nevnímať zvláštnu príchuť celého stretnutia. Konverzovali ako dvaja starí známi, ktorí kedysi vedeli o svojich životoch takmer všetko, no v poslednej dobe sa navzájom vzdialili. Ich interné vtipy si však stále pamätali a jej sa veľmi uľavilo, že sa dokažu vcelku normálne rozprávať, dokonca sa i zasmiať. Podchvíľou bojovala s nutkaním sa ho dotknúť, chytiť ho za ruku, objať ho. Zatínala ruky v päste a utierala si slzy, ktoré si razili cestičku po jej lícach. Tým sa zabrániť nedalo.
Zastavili sa v reštaurácii, ich obľúbenej, mexickej. Obaja si dali pivo a quesadillu, a ona si uvedomila, že sedieť pri ňom je niečo úplne iné ako popri ňom kráčať, túžba dotýkať sa ho narastala, a tak radšej pevnejšie zovrela oboma rukami svoj pohár.
Od reštaurácie to bol už len kúsok cesty ku koncertnej budove, zima sa však aj za ten krátky čas stihla zahryznúť až do kosti. Trela si ruky o seba a premýšľala nad teplom tých jeho, a aké by to asi bolo, keby…
V hale pred sálou koncertu boli vystavené originály obrazov maliara. Zakaždým je to pre ňu zimomravý zážitok, hoci tentokrát jej dojem kazila masa ľudí derúca sa k nim. Napriek tomu sa snažila vychutnať si každý z nich, pokochať sa farbami a nasať atmosféru, ktorú vyvolávali.
Ozval sa gong zvolávajúci ľudí na ich miesta v sále. Pobrali sa teda nájsť si to svoje. Sedeli vedľa seba, usmievali sa a vzrušene debatovali o hudbe, ktorou si v nasledujúcej hodine nechajú hladiť zmysly. Potleskom privítali mnohopočetný orchester. Svetlá zhasli, hudba začala hrať. A prvý tón započal ten najintímnejší zážitok, ktorý s ním kedy zažila. Tma akoby im zastrela okrem zraku i racionálny úsudok, a začali tápať rukami, nachádzať svoje telá, hladiť sa, prepletať si prsty. Ani jeden sa nevedeli brániť tomu, čo v nich hudba len posilňovala, všetko ostatné prestalo existovať. Hoci v kútiku duše vedeli, že presne toto sa udiať nemalo. Dohodli sa na tom, sú predsa priatelia, nič nehrozí. Ale ako mohli odolať tej nesmiernej, pulzujúcej sile, ktorá ich k sebe tiahla? Nedalo sa, nedalo tomu vyhnúť.
Hudba dohrala, slzy stekali po tvári a oni vykročili do temnej noci mesta, tentokrát už ruka v ruke. Po ceste spracovávali zážitok z koncertu, chvíle plné slov striedalo zadumané ticho. Prišli na námestie a ona ho priviedla do svojho bytu. Ukázala na gauč a zhodli sa, že to bude jeho miesto na nocľah. Pokračovali v rozhovore, ona sa prechádzala po byte a akosi nevedela nájsť miesto, kde sa usadiť. On ju pozoroval sediac na gauči, ukradomky sa usmieval. Prikročila ku kufru s oblečením a vyzliekla si šaty, vedela, že sa na ňu díva. Predklonila sa, chcela ho zviesť, aj keď sa cítila trápne a úboho, vedela, že on má pevnejšiu vôľu a zastaví ju. Podišla k nemu a obkročmo si na neho sadla. Objal ju a ona si to vyložila ako signál pokračovať. Začala ho bozkávať, no on ju jemne odtisol. Nemali by. Vedela to, samozrejme. Cítila sa hlúpo, do očí sa jej opäť drali slzy. Sadla si vedľa neho na gauč a vyložila si nohy na jeho. Rozprávali sa ďalej, obaja plakali, spomínali na minulosť a preklínali budúcnosť. Z času na čas sa pobozkali, nežne, láskyplne.
Únava im už privierala viečka, presunuli sa teda do postele, kde v objatí zaspali. Boli ako pár, ako milujúca sa, nekonečne oddaná dvojica milencov. Len na tento deň, len na túto noc.
Ráno so sebou prinieslo vytriezvenie a pachuť konečnosti ich stretnutia. Snažili sa obracať všetko na žart, nedalo sa však nevidieť obrovského bubáka, čo na nich žmúril z rohu miestnosti. Obliekli sa, on si zbalil tých pár vecí, čo mal so sebou v batohu a spoločne sa pobrali von. Prešli pár krokov, keď si jeho dlaň našla cestu k tej jej, a opäť kráčali ruka v ruke. Po ceste natrafili na príjemnú kaviareň, kde si dali raňajky a kávu. Ona už vtedy nevedela viac rozprávať, slzy jej tiekli neustále a opakovala mu dookola vetu, ktorú predtým sľúbila, že už nikdy nepovie. Stále dokola, akoby sa tým niečo mohlo zmeniť, akoby sa tie dve slová dokázali vryť do časopriestoru a ohnúť realitu v jej prospech. On ju hladil po chrbte a nevravel nič.
Odišiel zaplatiť, ona si celkom zbytočne poutierala slzy, ktoré hneď nahradili nové, a vyrazili na vlakovú stanicu. Zavesení do seba prišli na perón, kde už jeho vlak stál, čakal na to, kedy ho odvezie ďaleko od nej, aby ho už nikdy viac nevidela. V tej chvíli nenávidela ten vlak, nenávidela všetky vlaky, ktoré rozdeľujú ľudí a vytvárajú medz nimi rýchlo sa zväčšujúcu priepasť. Lúčili sa v objatí, ich slzy sa miešali v jeden malý potôčik smútku, ktorý sa neskôr v ten deň vlial do dažďom rozbúrenej Odry. Stískali si ruky, držali si vzájomne tváre v dlaniach a očami sa snažili nasať všetku lásku toho druhého.
Nastal čas, vlak bol pripravený na odchod. Nastúpil, a keď našiel svoje miesto a usadil sa, priložil dlaň na sklo. Priložila svoju dlaň z druhej strany a opäť vyslovila tie dve slová. Hoci ju nepočul, vedel, čo povedala. Naprázdno prehltol. Vlak zapískal, pomaličky sa rozhýbal. Ona stála, videla len rozmazanú šmuhu a počula, s akým obrovským rachotom jej praská srdce. Zakývala vzďalujúcemu sa obrysu milovaného. Zviezla sa na zem a učupená tíško plakala do rukáva. Po chvíli, ktorá mohla byť aj večnosťou sa postavila, a pomaly, krôčik po krôčiku schádzala po schodoch, kráčala halou smerom k východu, kráčala mestom smerom k rieke. V strede mosta sa zadívala nadol na plynúcu rieku. Všetko plynie. Je koniec.
Ako Odra, ktorá plynie
